Uvahy o chorobách

Túto úvahu nepíšem len ako lekár, ale aj ako človek ktorý prekonal viacero závažných ochorení.

Niekedy ked sa pozriem späť samú sebe obdivujem ,že napriek závažnosti mojich ochorení dokážem fungovať,pracovať a žiť. Rozmýšľala som ,ako sa mi to podarilo prekonať.Uvedomila som si, že akonáhle mi oznámili aký mám zdravotný problém, nezaváhala som ani minutu a celá moja bytosť sa zamerala na to,že sa potrebujem a chcem liečiť, a vyliečiť a maximáne budem spoluporacovať a dodržím všetko čo mi odborníci navrhnu..Dôvod bol prostý- chcela som byť zdravá natoľko koľko mi to môj organizmus a dostupná liečba umožní.Tužila som sa vrátiť do práce,normálne pracovať,chodiť do obchodu, upraviť si byt zájsť na kulturne podujatie.Ked som ležala dlho doma,uvedomila som si maličkosti ktoré som ako zdravý človek nevnímala.Bola som nadšená ked som videla prichádzať jar, ked som videla ako začína tráva vonku zelenieť.Túžila som dýchať čerstvý vyduch,prechádzať sa po ulici ,isť do obchodu, navštíviť kamarátov.Nie je nič užasnejšie ako byť zadravý. Uvedomila som si,že možno budem musieť lieky užívať dlhodobo,ale túto cenu za zlepšenie priebehu choroby som rada podstúpila.!  Ked som nastúpila na liečenie do Vyšných Hágov do Tatier,bolo mi veľmi smutno,ked som videla ostatných pacientov a pochopila som,že ja som jednou z nich.Ale všetko zlé,je na niečo dobré,V tú chviľu si uvedomíte ,že niektorí ľudia boli na tom oveľa horšie ako ja ,ale snažili sa liečiť a vydržať.! Nesmierne som ich obdivolala a držala im palce.

Ludia ked ochorejú si často dávajú otázku prečo práve ja som ochorel,/ ochorela? Je to asi normálna otázka, Ja som si ju nikdy nedala, preskočila som toto štádium uvah prečo práve ja.Skonštatovanie bolo jendoduché. Choroba je tu, a ja som sa ničím nepričinila o to aby vznikla, ale možem sa pričiniť o to, aby som sa vyliečila.  Nie je doležité prečo,ale čo s tým spravíte vy ! dalej. Hľadaním na otázku prečo strácate veľa času a energie ,ktorá by sa dala použiť lepšie.

Zas nie som  nejaká hrdinka,bolo mi smutno,bála som sa ako každý kto ochorie.Ked mi oznámili o aku chorobu sa jedná, cítila som ako sa vo mne niečo zlomilo,doslova som cítila ako niečo v mojom vnutri začalo plakať. Ale prevládol pocit , že zabojujem.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Pred nástupom na vysoku školu som rok pracovala ako upratovačka v Prahe v nemocnici, na onkologicko chirurgickom oddelení. To čo som tam videla navždy zmenilo môj pohľad na silu psychiky a možno prve vdaka tejto skúsenosti môj postôj k vlastnej chorobe bol BOJOVAT a neľutovať sa. Je možné ,že práve ročné pôsobenie na tomto oddelení ovplyvnilo to,že som začala uvažovať o tom že  budem psychiatrička.

Opakovane som zažila skusenosť že dvaja pacienti s rovnakou chorobou po operácii mali rôzny priebeh hojenia. Dôvod- postoj k ich chorobe. Clovek ktorý  sa psychicky nepoddal, a zabojoval,bol na tom podstatne lepšie,ako človek ktorý sa psychicky položil a nerobil nič len plakal a nič viac...Bolo to neuveriteľné zistenie, priebeh hojenia rany,bolesti boli u človeka ktorý sa psychicky snažil a neprepadol totálnemu pesimizmu  oveľa oveľa leší.

Uvedomila som si, že psychika v týcho prípadoch doslova rozhodla o živote a smrti nakoľko to boli onkologicky chorí pacienti. Vždy ked som už ako lekárka išla na vyšetrenie na onkologické oddelenie som o tejto skú.senosti hovorila aj chorým ľudom ktorými som sa tam stretla.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

A potom som  už na ambulancii zistila dalšiu zaujímajú vec. Pacienti ktorí sa odmietli lečiť,popierali že sú chorí, odmietali počúvať o akú chorbu ide, ako sa lieči, boli na tom oveľa .oveľa horšie ako ľudia, ktorí si uvedomili ,že im treba normálne fungovať a nie strácať čas bojkotovaním vlastnej liečby.   Pamatám si na jednu mladu inžinieerku,ktorá sa hambila za to, že dostala depresiu, vzala to tak, že nie je dostatočne silná. a že to prekoná sama, Ked bola na ARO oddleení po druhom samovražednom pokuse a ked už jej deti hovorili že takto sa z toho nedostane, konečne si uvedeomila,že choroba sa nedá oklamať. Treba sa liečiť.V momente kedy pochopila, že choroba sa objavila, že sa to môže stat hoci komu, a že sa treba lieči aby sa nezhoršovala a nebola na príťaž členom rodiny od vtedy je táto mladá žena roky v poriadku, Užíva jediný liek večer, ale stojí jej to za to, že pracuje a stará sa o rodinu a oni sa tešia že je v poriadku. 

Záver//  pred chorobu neskrývajte hladu do piesku, Pozrite sa jej priamo,alebo postupne  do očí, zistite si o nej všetko čo sa dá,pýtajte sa svojho lekára a zabojujte .Pre seba a pre vašu rodinu. Zdravie je navyššia hodnota. Aj ked je  niekedy podlomené  vždy sa dá niečo spraviť aby vám bolo lepšie.  Ale bez vašej pomoci to  bude ťažké....VAše telo,psychika váš organizmus Vás potrebujú neodmietajte sa ani v chorobe..

Veľa zdravia.